Part I.
Je 7. september, sedím v komunitnom domčeku na Prügerke v Bratislave, pohltená prednáškami vedenými skúsenými odborníkmi na témy duševného zdravia, zdravej sebalásky, psychickej pohody, zdravého životného štýlu ako aj prevencie psychických ochorení a negatívneho vzťahu k sebe samému. Okrem mojej snahy ,,absorbovať “ čo najviac cenných a užitočných informácií, sa veľmi pozorne, ale zároveň s obdivom a rešpektom obzerám po preplnenej miestnosti, v ktorej rovnako ako ja, sú poslucháčmi ľudia podobnej vekovej kategórie. Okrem krásneho fyzického vzhľadu prameniaceho z charizmy týchto ľudí, či tej rôznorodej spleti mladistvých úprimných úsmevov, inteligencie a vysokého intelektu sršiaceho už zo samotného prvého dojmu, ako aj empatie a citlivosti, interpretujúcej z milých pohľadov týchto pozitívne naladených ľudí usudzujem, že nás spája čosi VIAC ako len približné ,,rovesníctvo“ – spája nás rovnaká skúsenosť, všetci máme dušu poznačenú určitou jazvou. Dnes nám posluhuje táto jazva už vďakabohu ako výborný sluha, ktorému sa učíme byť my pánmi, no nie vždy tomu tak bolo…
V minulosti, keď naša duša bola rukojemníkom choroby a rana bola krvácajúca, hlboká a veľmi bolestivá, pociťovali sme otroctvo, nelásku, strach, zúfalstvo, beznádej a videli len tmu. Dnes každý z týchto prísediacich ľudí, s ktorými cítim už ,,na prvú“ tak zvláštne silné puto a spriaznenosť, zobral svoj možno nie najlepšie sa formujúci osud do vlastných rúk a vytvoril si z vlastnej, už pomaly vrcholiacej životnej drámy, jedno veľké hrdinstvo, ktoré si ale nechce nechať iba pre seba! Každý z nás sedí na týchto prednáškach z akéhosi hlbšieho dôvodu ako je len obohacovanie svojich poznatkov, či intelektuálneho rastu a posilňovania vlastnej vedomostnej cesty v štúdiu medicíny, psychológie, pedagogiky, nutrície, dobrovoľníckej a charitatívnej činnosti – všetkých nás spája tá najúprimnejšia chuť žiť, ktorú túžime rozdávať, túžba pomáhať a odovzdávať túto zmes nadobudnutej nádeje, odvahy, sily a svetla v duši ďalej. Zároveň ohlasovať dôležitosť a význam prevencie, kontroly a neustálej regulácie optimálnej hladiny týchto atribútov v duši –
Postupne ako sa zoznamujeme a ja počúvam tie najintímnejšie, dojímavé, ale zároveň silné a hrdinské príbehy týchto ľudí, ktorý už v súčasnosti pôsobia ako rôzni peer konzultanti, psychológovia, poradcovia, kouči, učitelia, medici a využívajú tieto svoje osobné skúsenosti na čo najväčšie priblíženie a empatické sa vžitie s ľuďmi, ktorým chcú pomáhať a ktorých trápia podobné psychické problémy, ťažoby a bolesti duše – krôčik po krôčiku v spoločnej diskusii prichádzame na jeden veľký spoločný faktor, ktorý môže stáť za tým osudovým zhodením kocky domina, ktorého dôsledkom je práve rozrušenie psychickej pohody, no žiaľ, o to horšie – spustenie rôznych duševných ochorení. Vzápätí sa všetci zhodujeme, že nato, aby sme tomu predišli a potlačili tento potencionálne spúšťací činiteľ do úzadia by stačilo mnohokrát tak málo – napríklad, aspoň raz za čas držať jazyk za zubami!
Samozrejme, zhodli sme sa, že spustenie takmer väčšiny duševných/ psychických ochorení má multifaktoriálny ráz – úlohu zohráva vo veľkej miere stres, ale aj formovanie jedinca v čase detstva, dospievania, rôzne traumatické zážitky, povahové črty, sklon k nižšiemu sebavedomiu, perfekcionizmus, tlak na výkon, doba sociálnych sietí a podobne. Avšak spomedzi všetkých činiteľov, ktoré (aj) mohli vyvolať psychické problémy, vyčnievajú takmer u všetkých výrazne dve, ktoré medzi sebou navzájom interagujú – je to genetická výbava jedinca, keď ide o určité gény, ktorá nesú v sebe uzamknutý sklon napríklad k väčšej citlivosti, úzkostlivosti, depresívnosti, či konkrétne nejakej zdedenej genetickej preddispozícií raz trpieť nejakým psychickým ochorením, ale na druhej strane sú to podnety z okolia. Práve tie môžu slúžiť ako kľúčik k odomknutiu týchto génov a tým spusteniu celej lavíny duševných chorôb, pod ktorou sa žiaľ v extrémnych prípadoch môže ľudská krehká duša bez nevyhľadania pomoci dusiť celé roky.
Pred očami mám Zuzku, je to krásna, vysoká a inteligentná študentka psychológie, vysmiaté slniečko, ktorá v dnešnej dobe ,,dobrovoľníči“, chodí po školách a snaží sa robiť osvetu ohľadom duševného zdravia, predovšetkým v oblasti porúch príjmu potravy – mentálnej anorexie a bulímie, nakoľko si týmto peklom sama prešla. Keď sme sa rozprávali ako je možné, že toto dievča s iskrami v očiach malo kedysi prázdny pohľad, nelásku k sebe a nedostatok energie žiť, odpovedá viacerými vetami. Hovorí o mnohých príčinách, no nezabúda podotknúť že posledným ,,doťuknutím“ smerom k týmto problémom boli poznámky tých ,,milých“ tetušiek z ich dediny, ktoré mali namiesto otázky: „Ako sa dnes Zuzka máš, čo máš nové?“ hneď po odzdravení sa potrebu v momente Zuzku konfrontovať s tým, aká je tučná, guľatá, ako sa zväčšila (podotýkam v čase puberty, kedy je to jedným z hlavných normálnych fyziologických znakov dospievania) a samozrejme ako odborníčky na výživu nezabudli výrazne podotknúť, žeby už nemusela toľko jesť. Pritom Zuzka nikdy nemala nadváhu, bolo to normálne, športové dievča. Avšak, nahlas sa zamýšľam, aj keby nie, sú tieto tetušky kompetentné riešiť v takto osobných a citlivých záležitostiach Zuzku ako aj ďalších x ľudí ?! Sú/ sme privilegované/privilegovaní riešiť niečí vzhľad, zvlášť takýmto povrchným, necitlivým a neempatickým spôsobom?! Keby tak vedeli, že v tej krehkej dospievajúcej dušičke Zuzky už dávno prebieha obrovský boj s vlastnou sebahodnotou, s nízkym sebavedomím a oni len týmto čiernym myšlienkam v Zuzkinej hlavičke dali sebadeštruktívnym spôsobom zelenú. A tak mentálna anorexia a neskôr bulímia boli na ceste…
Smutne som si povzdychla a hlavou mi prebleskli veľmi podobné slová, ktoré mi boli v mojich trinástich veľmi často adresované: „No, pozri sa na seba, už tú tvoju mamu dobiehaš, budeš veľká ako ona!“ (Podotýkam, mamka bola vtedy tehotná s najmladšou sestrou a ja som sa ,,iba“ menila z dievčatka na ženu.) ,,Ty už nemusíš jesť, tebe netreba ten koláč!“ Atď., atď…
Keby vtedy tie, ktoré ma konfrontovali s touto nekonštruktívnou kritikou vedeli, že ten nimi zakazovaný koláč, ktorý podľa nich by som už mala vynechať, je pre mňa už v tej dobe jediným jedlom, jediným zdrojom energie počas dňa a papám ho vyhladovaná, lebo už v tomto období sa u mňa začínala rozvíjať mentálna anorexia. Keby... A hoc mi ešte netrčali kosti, v mojej hlavičke bežali myšlienky sebatýrania a nelásky typu aká som škaredá, menejcenná, nedostatočná, zlá – a tieto spomínané osoby k tomu pridali v mojom ponímaní vtedajšej reality ešte aj prívlastok tučná…A čarodejnici anorexii sa tým otvorili dvere do mojej mysle, do mojej duše a už nič jej nebránilo v tom ma začarovať…
,,Ty už nemusíš jesť, tebe netreba ten koláč!“ Keby vtedy tie, ktoré ma konfrontovali s touto nekonštruktívnou kritikou vedeli, že ten nimi zakazovaný koláč, ktorý podľa nich by som už mala vynechať, je pre mňa už v tej dobe jediným jedlom, jediným zdrojom energie počas dňa a papám ho vyhladovaná, lebo už v tomto období sa u mňa začínala rozvíjať mentálna anorexia.
K diskusii sa pripája učiteľka Bea, ktorá si všíma ako siedmaci a žiaci, ktorí sú práve v období dospievania a fyzických zmien majú až panický strach z prvej hodiny telesnej výchovy, keď učiteľ takmer ako rozsudok po ich postavení sa na váhu ono osudné číslo zakričí na celú telocvičňu a oni sa vtedy necítia ako Katka, Jožko, Anička, ale ako 55 kg, 75 kg a 40 kg – cítia sa tak, ako keby ich hodnota mala závisieť práve na tomto čísle. Smiešne?! Skôr na zaplakanie. Do toho začne medzi týmito deckami, ktoré sa pravé nachádzajú vo veku psychickej a fyzickej ,,rekonštrukcie” porovnávanie, posudzovanie, vzájomne prisudzovanie si hodnoty, úcty, rešpektu iba na základe tak povrchnejšie atribútu akým je fyzicky vzhľad. Ale veď čo iné a od koho iného by toto decká videli, počuli – na ulici, doma, na sociálnych sieťach, keď nie od nás, od voľby našich slov, ktoré častokrát bez rozmyslu vypúšťame do plena, pričom si neuvedomujeme váhu a hlavne moc týchto našich komentárov.
Neuvedomujeme si tú zodpovednosť, že každé naše vypustené slovo – tak ako dokáže pohladiť, tak má tu moc, kompetenciu aj hlboko zraniť. ako aj sa patologicky zakoreniť kdesi v duši druhého…
Do diskusie sa zapája Patrik, ale o jeho osobnom príbehu s tým ako komentáre okolia vedia zraniť dušu až nabudúce…
Celá debata | RSS tejto debaty